Poezia
Láska
Keď vás láska zavolá, nasledujte ju, hoci jej cesty sú ťažké a strmé. A ak vás ovanú jej krídla, poddajte sa jej, hoci meč ukrytý v jej perí vás môže poraniť. Keď k vám prehovorí, uverte jej, hoci jej hlas možno rozvíri vaše sny ako severák, pustošiaci záhrady. Lebo práve tak, ako vás láska korunuje, tak vás aj križuje. Ako vďaka nej rastiete, tak sa v nej strácate.
Lebo práve tak, ako stúpa k vašej korune a pohládza vaše najnežnejšie výhonky, chvejúce sa v slnečnom jase, tak klesá k vašim koreňom a pretŕha ich objatie so zemou. Zbiera si vás ako obilné snopy. Mláti vás, až ste celí nahí. Preosieva vás, kým vás nezbaví pliev. Zomieľa vás až do biela. Hnetie vás, až sa jej celkom poddáte. A potom vás položí na svoj svätý oheň, aby ste sa stali posvätným chlebom na svätú hostinu Božiu. Všetko toto s vami láska robí, aby ste spoznali tajomstvá svojich sŕdc a v tomto poznaní sa stali časťou srdca Života.
Ale ak by ste sa báli a v láske hľadali len pokoj a potešenie, potom by bolo lepšie, keby ste prikryli svoju nahotu a odišli z holohumnice lásky do jednotvárneho sveta bez striedania ročných období, kde sa síce budete smiať, ale to nebude skutočný smiech, a kde budete plakať, ale to nebude ozajstný plač. Láska dáva len seba a berie len zo seba. Láska nevlastní, ani nechce byť majetkom iného; láske stačí láska sama.
Keď milujete, nehovorte: „Boh je v mojom srdci", povedzte radšej: „Ja som v Božom srdci." A nenamýšľajte si, že môžete usmerňovať tok lásky, lebo láska, ak vás uzná za hodných, sama vám určí smer. Láska má len jedno želanie; aby sa naplnila.
Ale ak milujete a neviete sa vyhnúť túžbam, nech sú to takéto túžby: Roztopiť sa, a ako zurčiaci potôčik spievať noci svoju pieseň. Poznať bolesť z nadmiery nežnosti. Byť zranený prežívaním lásky a krvácať ochotne a s radosťou. Zobudiť sa s prvou zorou a s okrídleným srdcom vzdávať vďaku za nový deň lásky, zastaviť sa na poludnie a v meditácii zažiť extázu lásky; vrátiť sa domov, keď súmrak na krajinu padne, a precítiť v sebe vďačnosť, a potom usnúť s modlitbou za lásku vo svojom srdci a s oslavnou piesňou na perách.
• Nie je zmyselným ohňom, ktorý horí, páli a mučí, a ktorý spôsobuje viac rán ako ich lieči; ktorý teraz vznecuje a v nasledujúcom okamihu zanecháva viac chladu, než koľko ho bolo predtým.
• Nevyberá ani nevylučuje, pretože dobre vie, že takýmto jednaním vytvára nevôľu, averziu a nenávisť.
• Objíma všetky bytosti: malé, veľké, ďaleké i blízke; či sú na zemi, vo vode alebo vo vzduchu, nemenná vo svojich sympatiách, bez starostí, či sa jej to raz vráti.
• Nemá želanie vlastniť; dobre vie, že v skutočnosti neexistuje žiadne vlastníctvo ani žiaden vlastník.
• Objíma nestranne všetky cítiace bytosti; nielen tie, ktoré sú užitočné, krásne alebo zábavné.
• Je príjemným chladom pre tých, ktorí horia ohňom utrpenia a vášní; je životodarným teplom pre tých, ktorí sú opustení; smeruje k tým, ktorí sa trasú v mraze sveta bez lásky; k tým, ktorých srdcia sa vyprázdnili a zoschli opakovaným volaním o pomoc v najhlbšom zúfalstve.
• Objíma všetky bytosti, či sú vznešenej alebo nízkej mysle, dobré či zlé. Vznešené a dobré preto, lebo láska k nim plynie spontánne, nízke a zlé preto, lebo lásku najviac potrebujú.
• Nehovorí „ja“, pretože dobre vie, že neexistuje žiadne „ja“ alebo "ty", ale iba "my".
• Je silou a dáva silu, je oslobodením srdca a najjemnejšou krásou...
Chalíl Džibrán, Prorokova záhrada
POZNANIE: POÉZIA
Báseň
Najradšej mám presné hranice vecí a dejov.
Žiadne motanie a splietanie slovných väzieb,
ktoré si na druhý deň aj tak nikto nepamätá.
Žijem pohreby bez karov,
vernisáže bez hostín,
hudbu bez slov,
poéziu bez dodatkov.
Chcem prijať krásu v samote.
Byť potichu medzi vyvolenými,
aby nedaj Bože nespadlo
slovo do blata.
Iba tak mám v hlave jasno,
v srdci oheň,
mrazenie v kostiach.
Lebo necitlivosť berie všetko.
Iba krása v pravde nás mení na večnosť.
Veronika Hoffmannova
Prebúdzanie
Na skorej rannej oblohe, ktorá bola veľmi bledá, tichá a bez času, sa potulovalo niekoľko mrakov. Slnko čakalo, kým jeho excelencia ráno skončí. Na lúkach ležala rosa a nikde sa doposiaľ neobjavili žiadne tiene, stromy boli bez nich osamelé a čakali na ne.
Bolo veľmi skoro, i potok váhal so svojím búrlivým behom. Panovalo ticho. Vietor sa ešte neprebudil a listy zostávali bez pohybu. Zo žiadneho statku ešte nestúpal dym, ale s prichádzajúcim svetlom sa začínali trblietať ich strechy. Hviezdy neochotne ustupovali svitaniu a bolo cítiť ono zvláštne tiché očakávanie, aké sa objavuje, keď má vyjsť slnko: kopce čakali, stromy čakali a lúky sa vo svojej radosti otvárali.
Napokon slnko nežným, upokojujúcim dotykom zavadilo o horské vrcholy a sneh zažiaril vo svetle skorého rána. Listy sa začali po dlhej noci rozhýbavať, nad jednou z chalúp sa objavil priamo hore stúpajúci dym a potok sa bez zábran rozbublal. A pomaly, váhavo, s delikátnou ostýchavosťou sa po zemi rozprestreli tiene. Hory ich vrhli na kopce a kopce na lúky, a tiež stromy čakali na svoje tiene, ktoré sa objavili vzápätí, ľahké i hlboké, nadýchané i ťažké. A osiky tancovali, deň sa začal...
V plnej pozornosti je obsiahnuté všetko bez výberu; náhle zaštebotanie vtáka, zvuk otvárajúcich sa dverí, chvenie listov, hluk potoka, volajúci chlapec, pocity, motívy, myšlienky stíhajúce jedna druhú a idúce stále hlbšie; je to uvedomenie si absolútneho vedomia... A čas ako včerajšok prechádza v tejto pozornosti do priestoru zajtrajška a zákruty a obraty vedomia stíchnu a znehybnia. V tejto nehybnosti je nezmerateľný Pohyb, Pohyb, ktorý sa nedá s ničím porovnávať, je podstatou života. V ňom sa hýbe celá príroda i vo svojej najväčšej nehybnosti. V ňom sa hýbe človek, keď je najviac stíšený. Plnosť života je v jeho Pohybe, hĺbka života je Pohyb prejavujúci sa v záchvevoch ducha...